Ide predsa o lokalitu zaradenú do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO o ktorej vám Wikipédia prezradí nasledovné: „Lokalita Svetové dedičstvo UNESCO je špecifická lokalita, ktorá bola navrhnutá, ako kandidát medzinárodného programu svetového dedičstva spravovaného UNESCO. Cieľom programu je katalogizovať a zachovať kultúrne a prírodné miesta mimoriadneho významu ako spoločné dedičstvo ľudstva. Vybrané lokality môžu po splnení určitých podmienok získať prostriedky z Fondu svetového dedičstva. Program bol založený na základe Dohody o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva prijatej na konferencii UNESCO 16. novembra 1972 , ktorá sa uskutočnila v Paríži. Zoznam obsahuje 911 lokalít, z toho 704 kultúrnych, 180 prírodných a 27 zmiešaných lokalít nachádzajúcich sa v 151 štátoch (stav k roku 2010) ... Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu krasu boli na základe spoločného nominačného projektu Slovenskej a Maďarskej republiky zapísané na zoznam Svetového prírodného dedičstva (SvPD) v roku 1995. V roku 2000 bola k pôvodnému projektu zapísaná Dobšinská ľadová jaskyňa. Súčasťou SvPD sú všetky jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu. V súčasnosti je na území známych viac než 1300 jaskýň, z čoho vyše 1000 je na území Slovenskej republiky ...“
Pohľad z Dievčenskej skaly na Rožňavu
Nemám veľké očakávania od lokalít mimo turistami protežovaných Tatier, Fatier, PIENAPu a NP Slovenský raj, ale udivená otázka recepčnej v ubytovni v Rožňave – „A to tu fakt chcete ostať celý týždeň, nerozmyslíte si to?“ – predsa len šokovala viac než rozkopané rožňavské námestie. Stále mám naivnú predstavu o tom, že každá služba sa má ponúkať a nie od jej poskytnutia odrádzať.
Už pri príprave nášho turistického programu mi bolo jasné, že náš pobyt bude kombináciou skorých ranných cestovaní a turistických presunov k vhodnému dopravnému spojeniu pre návrat. Žiadnu inú možnosť frekvencia verejného dopravného spojenia v regióne neponúka.
Hneď prvý deň sme preto strávili viac ako jednu hodinu čakaním na prvý vstup do Domice. A to môžeme tancovať radosťou, že sme jaskyňu vôbec videli. Až do termínu vstupu sme boli stále jedinými záujemcami o tento unikát. Situáciu našťastie zachránil autobus plný maďarských turistov. Obdobná situácia sa zopakovala o niekoľko dní v inej jaskyni, kde sme absolvovali prehliadku napokon dvaja.
Poďme však k prírode. Krásna. Počas celodenného putovania po obvode Silickej planiny sme okrem jedného motorkára, ktorý tu nemal čo hľadať, nestretli jediného turistu. Prítomnosť človeka v kraji prezrádzajú iba poľovnícke posedy a občas sa vyskytujúce stáda rohatého dobytka na planine a ospalé známky života v dedinkách, ktorými sme prechádzali. Jedinou výnimkou je okolie Zádielskej doliny, kde sa turisti vyskytujú.
Ak nerátam odbočku k Silickej ľadnici, na planinách Slovenského krasu nenájdete jedinú odbočku – upútavku – k akejkoľvek atrakcii (priepasti, studni, závrtu ...), čím sa turistika mení na síce malebné ale predsa len trochu monotónne putovanie.
Značkovanie trás zodpovedá ich návštevnosti. Planiny zarastajú krovinami, značky sa strácajú v húšťavách, smerovníky sú občas nejasné a na rozľahlých pláňach je určenie smeru trasy viac otázkou šťastia než kvality turistického značenia. Paradoxne, naozaj zaujímavé miesta, napr. husitský kostol v Lúčke, nenájdete ani v mape.
A pikošky pokračujú: pod zatvoreným hradom v Krásnej Hôrke sa vyberá parkovné, Múzeum vodný hámor v Šugovskej doline nájdete uprostred sezóny zatvorené, dedinky a mestá sú ošarpané, špinavé, akoby zabudnuté v čase, mnohé rekreačné objekty a chaty zatvorené a chátrajúce. Moja dcéra, nezvyknutá na kolorit východného Slovenska, to okomentovala slovami: „Nikdy by som tu nechcela žiť.“ Ospravedlňujúco jej vysvetľujem, že je to predovšetkým dôsledok vysokej nezamestnanosti a chudoby, o ktorej večne vzdychajúci a so svojou životnou úrovňou trvalo nespokojní Liptáci nemajú ani predstavu.
Kostol v obci Lúčka
Paradoxne, bol to pekný týždeň pre niekoho, komu nedostatky nezastrú zrak a zmysel pre krásu.
Aj toto putovanie ma však utvrdilo v tom, že podstatná časť Slovenska umiera na mentálnej i fyzickej úrovni, stráca sa z mapy turistických destinácií ... A to napriek existencii SACR, rôznym prezentačným turistickým výstavám a veľtrhom, PR aktivitám typu „Vo štvorici po Slovensku“ (kde sa prezentujú skôr „vychytávky“ turizmu, než je prinášaný verný obraz o Slovensku) ... Nedá sa vnútiť nikomu, ani príslušníkom vlastného národa, aby objavovali a spoznávali vlastnú krajinu.
Aj preto je logické žiadať a nachádzať odpoveď na mnohé otázky, napr.:
Aká je hodnota značky Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva pre miestnych obyvateľov?
Akú úlohu zohráva značka Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva pri rozhodovaní sa turistu o návšteve turistickej destinácie?
Aký je vzťah medzi značkou Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva a výnosmi z turizmu?
Pred kým a čím je chránená príroda a krajina vo vyľudňujúcom sa turistickom priestore? Aký vnútorný zmysel má ochrana prírody a krajiny v takejto destinácii?
Hľadanie odpovedí na tieto otázky je nevyhnutné práve preto, aby sme čoraz viac nemuseli čeliť otázke – v miestnom i celoslovenskom kontexte: „A to tu fakt chcete zostať ...?“
P.S: Obdobnú skúsenosť som o pár týždňov nadobudol v CHKO Cerová vrchovina.