Politické vyhlásenia, stohy stratégií a neustála zmena zákonov boj s inváznymi druhmi rastlín nielenže nevyhrajú, ale ani neremizujú.
V krajine, v ktorej zákon o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy striktne popisuje povinnosti vlastníkov, správcov a nájomcov pozemkov, v ktorom zákon o ochrane prírody a krajiny a vykonávacia vyhláška k nemu definujú invázne druhy rastlín a taxatívne určujú ich zoznam, nielenže neexistuje vykonateľná logistika, stratégia, ale ani politická vôľa - a to od najmenšej obce až po najvyššiu úroveň štátu, aby sa veci zmenili.
Na internetových stránkach väčšiny samospráv budete len márne hľadať „oznámenie o výskyte invázneho druhu v intraviláne obce“, ktoré je zo zákona povinné a iba úplný slepec nevidí pestovanie týchto druhov v niektorých záhradách.
Invázne druhy rastlín sú tým istým príbehom nezodpovednosti a alibizmu aký dlhodobo zažívame a prežívame nielen v problematike nelegálnych skládok odpadov. Cieľom samospráv, až na výnimky blížiace sa k štatistickej odchýlke, je neustále recyklovať svoju šancu na zvolenie a nie nasierať voličov budovaním právneho štátu na miestnej úrovni.
Neustálymi reorganizáciami a politickými tlakmi zdecimovaná Štátna ochrana prírody SR so zaťatými zubami háji svoju česť vo vyšších stupňoch ochrany a na tzv. voľnú krajinu – extravilány obcí – už nemá kapacitu. Značná časť „programov starostlivosti“ sa aj napriek obetavosti a nasadeniu niektorých zamestnancov tejto vyhorenej organizácie, nikdy nerealizuje – nie sú peniaze a ani ľudia.
Žiadať od stoviek študentov vysokých škôl a ich profesorov, najmä ak študujú odbory ako krajinná ekológia, environmentálny manažment ..., aby namiesto teoretizovania a vykresľovania neexistujúcich krajín v GIS modeloch sa aktívne zapojili do praktickej ochrany životného prostredia, je viac než odvážne. Zo sna väčšinu z nich prebudí až prvá práca za regálom hypermarketu a pachuť nespravodlivosti.
V krajine, kde sa dve ministerstvá (Ministerstvo životného prostredia SR, Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR) delia o ten istý životný priestor, v ktorej sa potulujú príslušníci rôznych stráži (lesná, vodná, poľovná), v ktorej máme okrem štátnej správy (OÚ – odbory starostlivosti o životné prostredie, OÚ – odbory pozemkové a lesné) organizácie ako Slovenská agentúra životného prostredia, Slovenská inšpekcia životného prostredia ... , by ste lupou museli hľadať aspoň náznak spoločnej logistiky, súdržnosti a vytvárania synergie smerom k riešeniu príslušného problému. Každý sa hrajká na svojim piesočku v rámci svojho rozpočtu.
OÚ - odbory starostlivosti o životné prostredie čakajú na to, čo im príde na stôl. Ich poslaním nie je predsa prácu si vyrábať, prejaviť iniciatívu ...
OÚ – odbory pozemkové a lesné sa zrejme vyhýbajú pohľadu na reálnu poľnohospodársku pôdu, nakoľko by polovicu vlastníkov pozemkov museli dať okamžite zavrieť (erózia, zaburinenie, nelegálne skládky odpadu ...) . Kódex správnej poľnohospodárskej praxe, Nitrátová direktíva či zákon o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy ... sú pekným čítaním na dlhú cestu vlakom. Nič viac, nič menej.
A tak nečudo, že invázne druhy rastlín, ktorých určenie si vyžaduje intelekt šiestaka na základnej škole, nemá ani kto mapovať (monitorovať), nieto ešte oznamovať (podnety).
Tých pár ľudí, občianskych aktivistov, ktorí trávia v teréne počas sezóny desať – dvanásť hodín denne, aby robili niečo za čo je v tejto krajine platený niekto iný a ešte si na to zohnali grant, zažíva hemingwayovský pocit osamelosti a márnosti.
O odstraňovaní inváznych druhov zo štátnych a obecných pozemkov je škoda písať. Armáda nezamestnaných, s nedokončenou základnou školou, nemá do čoho pichnúť, ale zapojiť ich do „boja s inváznymi druhmi“, by bolo zrejme protiústavné. Všetky moje návrhy skončili v zásuvkách zástupu ministrov práce, sociálnych vecí a rodiny či ministrov životného prostredia, a to bez ohľadu na farbu ich straníckej knižky.
Tento stav vyhovuje všetkým pre ktorých sa stalo porušovanie platných zákonov tejto krajiny životnou normou. Vzor majú v politikoch a argumentáciu postavenú na relativizovaní menšieho a väčšieho zla.
Táto krajina je ako stokrát znásilnená deva, ktorú si už nikto nevšíma a neprejaví voči nej minimálny súcit. Zvykli sme si, že takto je to normálne a nič na tom nezmeníme. Málokto prejaví iniciatívu, aktivitu, ide veciam po krku ...
Leží nám tu pod nohami zaondená nelegálnymi skládkami, po tvári zjazvenej hnusnými stavbami a developerskými víťazstvami nad neusporiadanosťou prírody jej stekajú prúdy močovky, na jej zaburinených stráňach a v údoliach plných betónu sa pásu početnosťou zdecimované stáda hospodárskych zvierat ... a nad tým všetkým horia vatry zvrchovanosti, vztyčujú sa slovenské vlajky a patetický sa reční o národe, krajine, svojbytnosti ...
Škoda slov. Utrime si alergické sople, zakašlime ... a bezmocne neurobme nič. „Krajina je obrazom ľudí, ktorí ju obývajú“, netvrdí len Václav Cílek.
Realita: mesto vyzvalo, majiteľ pozemku odignoroval, prešiel rok ... a karavána ide ďalej
Súvisiace články:
Viac o problematike tu.
Invázne rastliny - loptička na strane úradov
Invázne druhy rastlín – štátom organizovaný chaos
Krátka poznámka k zákonu alebo vlastníci traste sa?