Návod na to, ako sa stať neobľúbeným, je pomerne jednoduchý. Zaujímajte sa o svet a klaďte jednoduché otázky: „Prečo je nutné zabetonovať námestie?“, „Prečo v meste mizne zeleň“, „Prečo je VZN mesta v rozpore so zákonom?“, „Je železnica do Demänovskej doliny rozumný návrh?“, „Prečo sme z treťotriedných športových klubov urobili prostriedok na dojenie verejných rozpočtov?“ ...
A popritom napr. mapujte nelegálne skládky odpadov a píšte podnety, venujte sa inváznym rastlinám, foťte žumpy tečúce do miestneho potoka, volajte mestskú políciu v momente, keď –násť ročný demolujú detské ihrisko pod dohľadom policajných kamier, kritizujte bezpríkladných teoretikov z nášho úžasného regionálneho školstva, realizujte osvetové kampane za ťažko získané nadačné peniaze a jedným očkom sledujte nečinnosť samospráv, ktoré to majú v náplni práce, pripravujte semináre a školenia, prednášajte na školách, saďte stromy na sídlisku ... a čítajte elektronickú poštu od iných aktívnych a neobľúbených občanov.
Popritom ako sa budete stávať neobľúbeným zistíte, že v tejto krajine sú tisíce miest v štátnych a samosprávnych orgánoch obsadené nekompetentnými ľuďmi z kategórie kamarátov, známych, rodinných príslušníkov miestnych bossov či ich politických spolubojovníkov.
Zistíte, že ak chcete riadiť auto potrebujete vodičský preukaz, ak chcete riadiť obec, potrebujete iba schopnosť kĺzať po povrchu problémov. Miestneho voliča zaujímajú majstrovstvá sveta vo varení halušiek, súťaž o najväčší drob, majáles ... a nie jeho tečúca žumpa, jeho komunálny odpad ... načo mu to teda pripomínať. Percentá sú percentá.
Zistíte, že celá reforma verejnej správy, v tomto rýchlom tempe a s týmito ľuďmi, bola najväčším ponovembrovým omylom tejto krajiny.
Zistíte, že každý si s každým tyká, správne konania v nejakej veci sa občas menia na verbálnu šou „Kto chce, nech sa tam ide pozrieť ...“, rozhodnutia príslušných orgánov sú skoro vždy o „realizácii nápravných opatrení“, nikdy nie o pokutách, a to aj prípadoch, kde sa problém x-tý raz opakuje.
Zistíte, že úradníci berú svoju prácu bez štipky osobnej zaangažovanosti a preto s nimi nikdy nebudete na rovnakej vlne.
Zistíte, že dikcia zákona je v mnohých prípadoch iba zdrapom papiera.
A zistíte dokonca, že všetci schopní a vzdelaní ľudia, väčšinou mladších ročníkov, túto krajinu masívne opúšťajú a nehodlajú sa nikdy vrátiť.
Popritom čítajte agresívne listy o tom „ako nemáte predstavu o čom je život v obci“, o tom „že existujú veci nad zákonmi“ (to si treba pamätať pri platení daní), počúvajte ústne rady typu „keby sa vaši mladí venovali normálnym veciam, napr. sedeli v krčme a balili kočky, ako normálni ľudia“, preberajte telefonáty starostov, občas „pod parou“ a nechajte si nadávať, chytajte regionálnym éterom šírené informácie o tom „kto vás má plné zuby“, ak chcete niečo rozumné povedať do miestnych novín, tak si to zaplaťte, bezradne konštatujte, že vám inzultovali dobrovoľníka a sledujte ako polícia, ktorá má fotografie neplnoletých detí páchateľa, ktoré ním boli poverené páchať inú trestnú činnosť, ho nedokáže 8 mesiacov nájsť.
Popritom sledujete nástup nových politikov.
A všetko vám pomaly dochádza a tak rekapitulujete.
Na začiatku bol záujem o vec. Viera, že na samosprávach a úradoch sedia dobrí ujovia a tety, ktorí nemôžu vedieť a stíhať všetko, a tak sa im pomôže.
Na začiatku bolo ohromné úsilie dobrovoľníkov, tisíce hodín v teréne a slušné písomné upozornenia zasielané samosprávam. Ignorované.
Na začiatku bola snaha dať samosprávam informácie a školenia o tom, ako s problémom naložiť. Listy, letáky, vzdelávacie brožúry, pozvánky na semináre a školenia ...
Na začiatku bola predstava, že spojenie aktívnych ľudí, ktorým sa poskytne priestor a finančných prostriedkov, môže generovať zmenu.
Medzitým bolo poznanie, že nikdy nejde o vec, vždy ide o niekoho peniaze, spoločenský status a rodinné, kamarátske či stranícke väzby.
Medzitým bolo poznanie, že každý vám bude radiť „ako to robiť“, najviac ľudia, ktorí pre verejný priestor neurobia nič zadarmo.
Medzitým bolo poznanie, že skoro nikto nerozumie vašej motivácii zapodievať sa vecami, ktoré sú úradom a občanom ukradnuté, aj keď to majú dané ako úradnú či zákonnú povinnosť.
Medzitým bolo poznanie, že zákony sa kodifikujú, úrady sa vytvárajú ..., ale nikto nič nekontroluje bez toho, aby k tomu dostal vonkajší podnet.
A na konci je zistenie, že v každom meste či obci sú vítaní predovšetkým pasívni občania, alkoholici, pochlebovači miestnych bossov a ich kamaráti, eurotunelári, strihači pások a treťotriedni športovci.
Iba títo tu napokon ostanú. Máte už zbalené?
