Nakoľko spolu s dcérou využívame len ihrisko pri ZŠ Janka Kráľa, budem sa vyjadrovať len k tomuto priestoru.
- Prevádzkový poriadok
Prevádzkový poriadok ihriska je úspešne utajený. Nenájdete ho vyvesený na žiadnom vstupe do areálu základnej školy a teda väčšina jeho návštevníkov ani netuší aké sú podmienky využívania tohto športoviska. Predpokladám, že prevádzkový poriadok definuje aj to, čo sa v tomto priestore smie a nesmie a vytvára tým predpoklad pre sankcie zo strany mestskej polície.
- Vstup do areálu
Do areálu, počas prevádzkových hodín školy, je otvorených 5 vstupov, po skončení prevádzky ide o min. 3 vstupy, ktoré by sme mohli definovať ako južný, severný a západný. Prvé dva spomínané boli vybudované v ostatnom čase. Bránička na západnom vstupe vydržala dva dní a cez bráničku sa dostanete cez hlinitý povrch na futbalové ihrisko. Tento prístup je ako-tak vhodný pre peších návštevníkov, ale je absolútne nevhodný pre bicykle, kočiare ... Je pravdou, že tieto tam teoretický nemajú čo hľadať.
- Zodpovednosť za ihrisko
Podľa ideálneho prevádzkového poriadku ihriska by v dopoludňajších hodinách mala tento priestor využívať ZŠ Janka Kráľa, cca od 15.00 do 18.00 hod. detašované pracovisko CVČ a po tomto čase verejnosť. Z hľadiska zodpovednosti je však toto členenie značne ideálne.
Počas prevádzky školy je ihrisko pod ochranou zodpovedných osôb.
V čase, kedy je predpokladaná prítomnosť pracovníkov CVČ v priestore ihriska, je ihrisko už obsadené 10 až „x“-ročnou verejnosťou, ktorej správanie je veľmi individuálne. Môžem zodpovedne prehlásiť, že počas mojej prítomnosti v danom priestore som NIKDY na ihrisku nezaznamenal prítomnosť pracovníka CVČ a NIKDY nevidel žiadnu dospelú osobu, vydávajúcu sa za pracovníka CVČ, upozorňovať prítomných vandalov na nezákonnosť ich konania.
V priebehu hodiny zažije každý návštevník ihriska nasledovné: vulgarizmy najhrubšieho zrna, odhadzovanie odpadkov, poškodzovanie západného svahu ihriska, vypletanie oplotenia, trhanie bránkových sietí, vešanie sa na rôzne konštrukcie, poškodzovanie zelene, neadekvátne spôsoby hry vzhľadom ku konštrukčným parametrom ihriska, jazdenie na bicykloch po umelých povrchoch ... Zažil som brutálne invektíva voči matkám niekoľkoročných detí, provokujúce komentáre, naháňal som – násť ročných ... a v 80 % prípadoch mojej prítomnosti na ihrisku sa stávam policajtom a nie športujúcim otcom. Koho by to bavilo?
Pribúdajúcim časom, postupujúcim šerom a tmou, sa tieto javy len stupňujú a pribúda k tomu opaľovanie umelého povrchu a sieťoviny bránok cigaretovými ohorkami, objednávanie pizze ku plotu základnej školy, pitie alkoholu (hitom je Radler resp. energetické nápoje kombinované s vodkou) ...
Všade vo svete majú podobné objekty, detské ihriská ... správcu – dobrovoľného či zaplateného, ktorý zabezpečuje verejný poriadok, drobné opravy, zber odpadkov ... Toto je však Slovensko.
Kto by očakával, že po 21.00 sa priestor ihriska stane opustenou zónou a začne platiť „prezumcia viny“ (každý, kto bude mestskou políciou prichytený na ploche po tejto dobe zaplatí pokutu) je neskutočne spoločenský naivný.
Čoho sa majú páchatelia báť? Raz za čas prechádzajúceho auta mestskej polície? Kamerového systému, ktorý poriadne nevidí ani za slnečného dňa?
Pochádzam z generácie, ktorá nemala žiadne ihriská (to, koľko bolo za socializmu ihrísk, je spoločenským mýtom). Celé hodiny sme hrávali futbal na trávnatých plochách a bránkami boli naše vlastné bundy. Som preto veľmi citlivý na ničenie akéhokoľvek verejného majetku a ešte viac citlivý na alibizmus zodpovedných orgánov verejnej správy. Nie deti môžu za stav verejného priestoru, ale dospelí ľudia, ktorí nedokážu stanoviť a vymáhať jasné pravidlá od všetkých.
- Smutný záver
Za dva roky je stav priestoru ihriská nasledovný: zničené bránkové siete, uvoľnené a v niektorých častiach vypletené oplotenie tenisového ihriska, neošetrovaný umelý futbalový povrch, zničený západný okraj futbalového ihriska – zahlinenie a postupné zosúvanie hliny na umelý povrch (firma, ktorá svah asanovala za to zobrala údajne cez 6 000 eur), povaľujúce sa odpadky.
Najťažšou prehrou je však tá morálna – nevážime si cudzie peniaze, peniaze daňových poplatníkov inej krajiny, v tomto prípade Nórska. Toho Nórska, ktoré je známe svojou príkladnou starostlivosťou o životné prostredie a záujmom obyvateľov o aktívne športovanie.
A o tomto by mali Nóri vedieť. Povieme im to?
