Som extrémista

Autor: Rudolf Pado | 8.2.2017 o 11:15 | Karma článku: 11,12 | Prečítané:  10105x

Zistil som, že som extrémista. Extrémizmus je neštandardné správanie sa. A ja sa správam neštandardne, pre mnohých nepochopiteľne, nelogický a spoločenský nekonformne ... Nemám rád pokojné prúdy, nekonfliktnú stádovitosť, 

... vnútorne vyprázdnené tradície, stagnáciu tváriacu sa ako  pokrok, plnku bez života a život bez plnky.        

 

Triedim odpad, hoci značná časť spoluobčanov a firiem to pokladá za magorinu.

Nevytváram nelegálne skládky, hoci väčšine je to jedno.

Sadím stromy, kým ostatní podávajú  žiadosti o výrub lebo padá lístie.

Na deväťdesiatdeväť percent ciest využívam verejnú dopravu, nie som totiž riaditeľ planéty. 

Na horách zdravím ľudí, márne čakajúc odpoveď.

Podržím dievčatám a dámam dvere, aj keď odpoveďou je mnohokrát nechápavý pohľad.

Keď sa na ulici deje neprávosť, nepozerám sa opačným smerom, riskujúc nakladačku.

Keď zistím veľkú nepravosť, píšem podania, ktoré páchatelia a verejní funkcionári nazývajú „udania.“

Pod príspevky sa podpisujem.

Nemeškám na stretnutia.

Neprikyvujem hlavou len preto, že to práve robí väčšina.

Neskrývam svoj názor za kolektívne rozhodnutia.   

Nemám rád frázy a múdro sa tváriace importované slová a slovné spojenia  ako politická korektnosť, trvalo udržateľný rozvoj, implementácia, transformácia, think-tank, account manager  ... Často sa za nimi skrýva obsahove prázdno, zlodejstvo najhrubšieho zrna,  kariérna fľandra  alebo vyvoňaný tupec krytý politikom, privatizérom, slovenskou „celebritou“, úplatným doktorom  ... v pozícii maminky či otecka.     

A bolo by toho viac ... , ale načo?  

Jednoducho sa priznávam k tomu,  že som extrémista! Správam sa neštandardne.

Extrémne tužím po krajine, kde úspech je daný schopnosťami, kde mesačná mzda nie je výsmechom  do tváre väčšiny pracujúcich, kde pravda je hodnotou, kde kradnúť je neprijateľne,  kde zákony nie sú zdrapmi papiera a občianska spoločnosť reguluje každodenné správanie sa jednotlivca, kde život je pozemským pobytom  – v ktoromkoľvek meste či dedine – medzi slušnými a aktívnymi ľuďmi, nie uprostred ľahostajného stáda.

 

„Nikto nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše; a ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší, akoby sa stratil výbežok zeme, alebo sídlo tvojich priateľov, či tvoje vlastné;  smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva; a preto sa nikdy nepýtaj komu zvonia do hrobu; zvonia Tebe.“  (Ernest Hemingway - Komu zvonia do hrobu, 1940)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

My jediní máme Boha. Patrí iba nám a robí všetko, čo chceme

Slovenský Boh nám poslal slovenského Ježiša cez jeho slovenskú matku, aby nás chránil.


Už ste čítali?