Keď som v roku 1998 vykročil z m. č. Okoličné do Liptovského Hrádku, ľavobrežným chodníčkom, naskytol sa mi obraz plynúcej rieky v ktorej sa odrážali slnečné lúče, kompaktných brehových a sprievodných porastov, zurčivého vnárania sa prítokov do centrálneho liptovského toku. Pod Borovou Sihoťou, v plytkých perejách, sa hodiny hrávali vydry, chodníkom k prameňu nocou blúdila medvedica ... Noha striedala nohu na úzkych pobrežných chodníkoch, lúčne spoločenstva oblizovali lýtka a mäkkosť lesného chodníka lahodila chodidlám. Bolo to cca osem kilometrov radosti a vnímaného kompromisu medzi nevyhnutým urbanizmom a krajinou.
Prešiel čas ...
Pod rúškom spoločenskej frázy „trvalo udržateľný rozvoj“, pod ťarchou dotácii, v mene záujmov lokálnych politikov a s nimi spriaznených developerov, v predstieranej bezmocnosti úradov štátnej správy životného prostredia a v individuálnej túžbe mnohých ľudí po domčeku na kraji lesa ... sa krajina začala strácať.
Prebiehajúca výstavba MVE pod Borovou Sihoťou. V pozadí individuálna výstavba rodinných domov. Tieto parcely boli v minulosti developerom ponúkané ako „... nerušený raj uprostred prírody ...“
8 km rieky: tri MVE a štvrtá práve rozostavaná, ťažobná jama štrkopieskov pri rybníkoch a uprostred poľa pri Uhorskej Vsi (kedy bude územie zrevitalizované?), „priemyselný park“ pred Uhorskou Vsou, individuálna výstavba rodinných domov pred Podturňou a na lúkach za touto obcou, výstavba nájomných bytov v Podturni (premena obce na mesto) ... legálne a aj ilegálne ničenie brehových a sprievodných porastov, zmena úzkych pobrežných chodníkov na široké tankodromy ... odpadky ... strata biodiverzity druhov viazaných na rieku ...
1998 – 2017: cca 8 km rieky Váh medzi Liptovským Mikulášom a Liptovským Hrádkom, tri MVE a štvrtá práve rozostavaná, ťažobná jama štrkopieskov pri rybníkoch a uprostred poľa pri Uhorskej Vsi, „priemyselný park“ pred Uhorskou Vsou, individuálna výstavba rodinných domov pred Podturňou a na lúkach za touto obcou, výstavba nájomných bytov v Podturni (premena obce na mesto) ...
A deje sa to všade ...
Vláda vykrikuje niečo o ochrane pôdy a zároveň dotuje zastavanie desiatok hektárov najbonitnejších sprašových pôd na južnom Slovensku.
Charakter dedín menia urbanistické prístupy vhodné pre veľké mestá. Nevkusný priemyselný park na ich okraji, viacpodlažné bytové domy, námestia Priateľov zámkovej dlažby ...
Ovzduším sa nesie omamujúca a alergizujúca vôňa dotovanej repky v nekonečných lánoch monokultúr, riedkosiata príčina mnohých lokálnych povodní.
Hydroenergetický potenciál vodných tokov SR, z časti preosievaný do alibistickej strategickej podoby, napriek „papierovému“ Usmerneniu MŽP SR, sa mení na štátom organizovanú popravu živých riek. Verejnosť z letargie prebúdza len výstavba MVE za ich vlastným domom resp. medializovaná masakra rýb.
Krajina mizne, atomizuje sa, fragmentuje ... Stráca sa jej nerušená rozľahlosť, štrukturálna kompaktnosť a zastavaním aj produkčný potenciál. A človek ...???
Ten v rozpore s vlastným každodenným bytím, individuálnymi a často egoistickými túžbami a požiadavkami na kvalitu života, vo voľných chvíľach hľadá Prírodu, pokoj, oddych, harmóniu lúk a tône lesa, zurčanie potokov a zrkadlenie pokojne plynúcich riek.
Keď sa raz prof. Erazima Koháka, po návrate z emigrácie do ČR, spýtali, prečo on, ktorý zažil divočinu a samotu amerického severu, sa rozhodol pre život na 80 000-ovom sídlisku Južné mesto v Prahe, odpovedal: Je to cena v prospech existencie divokej prírody. Ak každý kúsok krajiny zastávame, v mene našich neustále rastúcich požiadaviek na kvalitu života, tak voľná krajina jednoducho prestane existovať.