Roman Hindický je v mojom svete hrdinom.
Nezastavil síce motorizovanú kolónu pred Moskvou a ani nesplnil mesačný plán výroby televízorov na 187%, iba v prípade, v ktorom mohol odvrátiť zrak a v duchu si povedať: „... čo ma potom, nech to rieši niekto iný ...,“ konal ako občan.
Nepochybujem o tom, že pre mnohých, vrátane vážených predstaviteľov samospráv, ktorí majú skutočných bonzákov z obdobia rokov 1948 – 1989 mnohokrát priamo v rodinách, je občan Hindický udavačom. Nenachádzanie rozdielu medzi občianskym postojom a benefitným konaním obdobia spoločenského temna je vírusovým ochorením tejto krajiny.
V bezhodnotovom Slovensku je tečenie fekálií pahorkami nad obcou, ich zasakovanie do močarísk a podzemných vôd, triviálnym problémom. Samotná diskusia pod článkom naznačuje, že obec Hostie nie je štatistickou odchýlkou, deje sa tak údajne aj v obciach Nová Dedina, Veľký Lapáš, Borský Svätý Jur, Gabčíkovo, Baka ... , s vedomím mlčiacich a na internete filozofujúcich nemých svedkov.
„Odjakživa sa tak hnojilo ..., ČOVky čistia na 75% ... doprava by stála ...,“ dozviete sa od mudrlantov, ktorí na prístrojoch z tohto storočia obhajujú svet z 18-teho. Tu nevysvetlíte koliformné a stafilokokové baktérie vrátane ich vplyvu na ľudské zdravie, čistenie odpadových vôd v prostredí presne definovaných platných zákonov a STN, a ani to, že poplatok za odvoz žumpy zahŕňa v sebe aj vyvezenie fekálií na presne určenú ČOV.
V tej istej chvíli – v tieni kauzy Hostie – sa komunikuje nedostatok vody a znečistenie studní v inej slovenskej obci. A kruh sa uzatvoril ...
Samospráva, ktorá sa stará viac o svoje znovuzvolenie než o zapáchajúce a voličský potenciál znižujúce problémy, napr. nelegálne skládky odpadov, nefiltrujúca sitom represie slušnosť od neslušnosti, je tu mnohokrát akoby sama pre seba, v uzatvorenom svete alibizmu a nehorázneho pokrytectva.
Občania v načančanom priestore vymedzenom bráničkami a plotmi osobných majetkových vzťahov sa naivne domnievajú, že povodne, suchá, znečistenie, nedostatok ... ich nikdy nedostihne. Stačí zamknúť dvere a a starať sa len o seba.
Poloslepá štátna správa čakajúca na podnety zvonku, byrokratickým alibizmom vyvažuje „korektné vzťahy“ so starostom a nepríjemnú pravdu „udaní“, pretavujúc realitu do smiešno-trpkých bezbolestných rozhodnutí.
A všetci zároveň kolektívne túžia po lepšom Slovensku.
... a preto sme v sračkách ..., hmotných i mentálnych.
Máme neuveriteľné nároky na politikov, ale minimálne nároky na našu vlastnú občianskosť zamieňajúc si záujem o veci verejné s účasťou vo voľbách, nie s každodenným otvoreným a postojovým formovaním verejného priestoru.
Každý z nás – vo svete s prebytkom techniky – môže prinášať neanonymné svedectvá o fungovaní štátu, samosprávy, o svojvoľnom výklade zákonov vlastným susedom ... a podieľať sa na postupnej charakterovej zmene priestoru, ktorý nazývame Domov.
Slovensko má milióny daňových poplatníkov, ale minimum občanov. Hindický je solitérom uprostred hundrajúcej masy.