Trinásť zastavení alebo kde sa stratila kalokagatia?

Autor: Rudolf Pado | 19.2.2018 o 6:09 | (upravené 20.2.2018 o 11:34) Karma článku: 6,88 | Prečítané:  1166x

Šport z nikoho neurobí lepšieho či horšieho človeka, iba z neho vytiahne a umocní to, čo už v ňom dávno bolo. Preto by mal byť súčasťou života, nie jeho hlavným zmyslom. 

Zastavenie I.

Dolný Smokovec.  Sanatórium. Po oknách preletí prúd svetla. „Ak nebudete spinkať, tak prídu po vás bosorky ...,“  zaznieva z úst tety v bielom. Päťročný chlapec učupený v malej postieľke, s ťažkým závažím na nohe, netuší nič o perthese a ani o električkovom pôvode svetla. Prikrčený pod paplónom si kladie dôležitejšie otázky: „Kde sú jeho rodičia?  Čo je to za obrovský kopec za oknom?“  Chlapec netuší, že sa nachádza 170-kilometrov od rodičov, nad sanatóriom – v ktorom strávi mesiace – sa týčia Vysoké Tatry, kopec sa volá Slavkovský štít, a tieto fakty mu navždy zmenia život.      

Zastavenie II.

Poprad. Doba temna. Plavecký výcvik. Povinný. Na okraji bazéna pobehuje učiteľka neurčitého pohlavia, dnes tento typ entity nazývajú mužatkami, a nepríčetne kričí: „Vy ..., kto sa vynorí, tak mu ... hlavu ...“  Žabáky okolo bazéna, korkové plavecké dosky hádzané do našich hláv a tiel, hlas neustále nad sto decibelov. Plavecký výcvik. Dnes polovica z nás nenávidí plávanie. Tu niekde sa formuje vzťah k športu, matematike, chémii, jazykom ... A verte mi, až tak veľa sa nezmenilo, známosťami chránené despotické učiteľky sú stále medzi nami, nielen vo filme. A reforma v nedohľadne.

Zastavenie III.

Poprad. „Ty debiiillll, to bol faul ...,“  ozýva sa medzi barákmi. „Nebol, ty ...!“  Chalani a baby z okolitých vchodov, ukričaná a rituálne sa prekárajúca banda. Futbal na vyprahnutých zvyškoch zelene,  hokej na parkoviskách a asfaltových plochách komunistami nazývaných športoviská. Hádky o zostavy – „Ja chcem byť s Ferom ...!“, dnes už zabudnuté „losovanie hokejok,“  voľne pohodené  bundy  vyznačujúce bránky ...,   nenápadné a veľmi nápadné fauly charakteru prvých dotykov, smiech, kofola na schodoch krčmy, Tatranka delená na hryzy ... Priateľstvo. Naozajstné. Cvak.

Dnes krajina posiata eurofondovými ihriskami či premiérovými školskými pamätníkmi. Prvý nával nadšenia pominul. Roztrhané siete, rozkradnuté mantinely, dosprejované prevádzkové tabule ... a ticho. Priateľstvo sa prenieslo na Facebook.            

Zastavenie IV.

Medzi mestami.  Učiteľka na konci prvého stupňa základnej školy mi s láskou v očiach hovorí: „Rudko,  ak všetko v živote stratíš, tak si zachovaj aspoň tu svoju neuveriteľnú odhodlanosť, vytrvalosť a divokosť.“  Zachovávam. Futbal a volejbal hrávam na cudziu registračku. Sorry ... Oslobodený od telesnej výchovy je ako byť oslobodený od života. Žiadne otrasy, skoky, dopady. Hmm ... , neverím v túto cestu a vyberám si svoju - tu a teraz. A držím sa jej dodnes. Cvak. 

Nízky vzrast nahrádzam východniarskym temperamentnom a nasadením. Nestačí. Mám 17-rokov, hrám dedinský futbal, som obklopený ledva sa pohybujúcimi - a dvakrát staršími - opilcami a spoza lajny na mňa pokrikujú teoretici s postavami za polčasom rozpadu. Tri góly nepomáhajú, ak dostávate šesť. Končíme. Dvaja. Mladí a triezvi. Odteraz už len individuálne športy. Kaziť si to chcem sám. Cvak. 

Desať rokov na to je z môjho kamaráta elitný ochrankár, majster bojových umení, a ja bežím Pardubický maratón za 2:42:34. Dnes viem, ako a prečo sa strácajú talenty.     

Zastavenie V.

Svit. „Ja ju milujem ..., neviete to pochopiť ...!“  17-ročný Van Gogh neprišiel o ucho, ale o srdce. V dobe bez rýchlych vzťahov a rýchleho jedla, v ktorej rabaka nie je len motív hitu, ale skutočná pomoc cez prekážky. Rezignácia, smútok, plač, flákaná škola, par útekov z domu ... Partia v pohotovosti. „K... va, čo ideme robiť!“  Zoberme ho na turistiku. Cvak.

Prvá túra Toporec – Haligovce, s medzipristátím v PIENAPe, 40-kilometrov ... Hlavne je začať. Cvak.

Prvé ranné tatranské električky vezú rozospatú  partiu. Víkend za víkendom na tatranských vrcholoch a v dolinách, v nemennej zostave a s rituálne otváraným Salkom  po dosiahnutí cieľa. Dnes nažltnuté čiernobiele fotografie z archívu prezrádzajú veľa o tom, kde sa strácalo z československej obchodnej siete tak ohromné množstvo presladeného mlieka. Priateľstvo so sladkou bodkou.   

Zastavenie VI.

Dukliansky priesmyk. Na konci Cesty hrdinov SNP, po 769 kilometroch a 23 dňoch, 30 000 metroch hore a dole, dvaja sedemnásťroční.   

„ ... zomrel,"  oznamuje nám Ondrejov otec - „... nezobudili ho po operácii slepého čreva.“  Duklu zaplavuje bolesť a žiaľ odvejúc ešte nedávnu radosť a eufóriu do krajiny Nepodstatné. Prišli sme o kamaráta. A to bol len začiatok desaťročia strát ... Cvak. 

V nasledujúcich rokoch sme prešli 2 695–kilometrovú cestu Eisenach – Budapešť,  odbicyklovali projekt „Zabudnutými kútmi Slovenska“ – on epileptik a ja ten, ktorý nikdy nemal poriadne chodiť. Potom sa naše cesty rozišli. Z neho sa stal tanečník a zo mňa nomád. Ale kdekoľvek kráčam či bežím, milovaní sú so mnou a vo mne.  

   Zastavenie VII.

Bratislava. Október 1987. Internát Družba. Večerník. A v ňom krátky oznam: „ Červena hviezda Bratislava pozýva všetkých milovníkov turistiky na diaľkový pochod  ...“  Netuším, čo sú diaľkové pochody, ale v to nedeľné ráno stojím kdesi na Záhorí, v podhorí Malých Karpát, na štarte. 40 km plus 1 200 metrov prevýšenia ... Láska na prvý pohľad. Cvak.

Sumár bežného víkendu: dva diaľkové pochody v súčte 100 a viac kilometrov a diskotéka medzi tým. Niektorí – podceňujúc terén Malých Karpát ma začínajú volať „priateľ kukuričného poľa“, iní „malokarpatský  diabol“ ... Tých prvých umlčí túra na malokarpatskú Vysokú. Cvak.

V noci bratislavská práčovňa, vykladanie vagónov ... generujúce príjmy. Desiatky diaľkových pochodov ročne, v lete etapáky ako „Čierna nad  Tisou – Hranice u Aše“ (1 058 km /20 dní), okolo Českej republiky, Pancíř – Snežka ... V zime prechody pohorí na bežkách – Nízke Tatry, Veľká Fatra ... Rudná  magistrála ... bivaky v zlých stanoch a ešte horších spacákoch.  Mnoho zápočtových ciest na ceste k titulu Majstra turistiky, k zlatým výkonnostným odznakom v rôznych presunoch ... Život naplno. Cvak. 

Zastavenie VIII.

Bratislava.  Maratón Bratislava – Hainburg, dnes už stratený v čase. O maratóne viem len to, že má cez 42 kilometrov. Beh netrénujem. Vsádzam na tisíce kilometrov nachodených v horách.Je doba bavlny a maratóniek z Partizánskeho. Gely, funkčné trička, sporttestery ... ešte len zľahka prenikajú cezrozoberané hraničné ploty. Cvak.

Dobieham – celkom v pohode – za cca 3:30, vrátane dvoch zastavení v rakúskej kukurici po vzbúrenom sa ionťáku. Našiel som novú lásku.

Zastavenie IX.

Medzi krajinami. Regensburg, Mníchov, Kolín nad Rýnom, Budapešť, Pardubice, Praha ... , nebehám nič pod 42-kilometrov. Nesledujem tepy, neriešim tréningové plány, nemám oddielovú príslušnosť ..., behám intuitívne, s pokorou v hlave a radosťou v srdci. A v tých osemnástich mesiacoch generujem moje najlepšie výsledky.

Zastavenie X.

Medzi krajinami a horami.

Švajčiarsko. Journées de Coursedes 100 km Bienne – Suisse 1997. Priestorom rozptýlený had bežcov.  Hra svetla a tmy. Pokoj krajiny, šumenie lesa a rieky, v okamihu vystriedaný žiarou reflektorov a mohutnými ováciami divákov v dedinkách na trase. Nikto nespí. Pri ceste postávajú nielen starí a mladí, ale z nemocníc sú na ulicu vynesené aj postele s ležiacimi pacientmi. Švajčiari túto noc nazývajú „Nacht nächste.“  Na obrubníku stojí malé dievčatko s kusom kartónového odkazu:  „Nur 82 km ...“ Usmievam sa. Hranice sú len v hlave a bolesť je len slabosť, ktorá odchádza z tela. Cvak.   

Francúzsko. Trail International  6000 D – la Plagne.  65 km a 6000 metrov výbehov a zbehov. Údolia, horské lúky, skalnaté sute, ľadovec ... Po stranách kamenistého,  strmého  a topiacou sa vodou z ľadovca zalievaného žľabu posedávajú stovky nepríčetne povzbudzujúcich fanúšikov, ktorých rev „bravoooooo, bravoooo ... ,“ prehlušujú len švajčiarske zvonce úctihodných rozmerov.  Stehna a lýtka mám v ohni, stúpam nahor ako besné zviera, ale v hlave mám neuveriteľný pokoj. Cvak.        

Slovinsko.Celje – Logarska dolina. Je noc. Hlboká ako Vesmír. Krajinou – lúkami a štrkovými riečisťami – sa vinie  kľukatiaci sa náhrdelník sliepňajúcich čeloviek. Čiara horiacich fakiel  vytýčuje trasu. Ich rozprávková prítomnosť preniká  zreničkami do mozgu a myšlienky sa rozplývajú. Ostáva už iba telo, rozmazaná niť svetla a beh. Transcedentálny zážitok. Cvak.

Zážitky sú ako kúsky vitráže vášho života. Vyberáte ich z hlavy v čase nepohody, vediac, že život sa odohráva na sinusoide. Zážitky vám dávajú vieru v budúcnosť, sebaúctu a schopnosť prekonávať prekážky. Vynikajúci český kardiochirurg a bežec Jan Pirk tvrdí: „Nie je preukázané, že beh pridáva životu roky, ale je zrejmé, že dáva rokom život.“ Môžem potvrdiť. 

Zastavenie XI.

Liptovský Mikuláš. Práve vidím výsledok môjho najlepšieho projektu v živote. Narodila sa mi dcéra. Prestávam behať. Čas mi zobrala práca, realizovaná v nasledujúcich rokoch na úrovni workoholizmu,  a dieťa. Obnovujem turistické korene. Michaela v útlom veku zdoláva Rysy, Kriváň, Baranec, hrebeň  Tri kopy  - Baníkov ... Každý rok si vyberieme jeden zo slovenských národných parkov a prejdeme ho krížom - krážom. Výuka geografie v praxi. Ostáva čas aj na zmrzliny, preliezky, šantenie vo vode ... Kecy o tom, že dieťaťom sa všetko mení, nepotvrdzujem. Cvak ...        

Beh olympijského dňa. Žiačky. Na prvých dvoch miestach sestry Gajanové, Gabriela je dnes slovenskou atletickou nádejou, tretia Michaela. Žiaľ, atletika ju nebaví. A rodičia si nemajú plniť vlastné sny prostredníctvom svojich detí. 

Zastavenie XII.

Košice. MMM. 2012. Polmaratón. Po cca 13 rokoch sa vraciam k behu. Idem skúsiť. Nechápem. Každý okolo vyzerá ako z módneho katalógu. Všetko je funkčné, ľudia opúšťajú pocity a nahrádzajú ich aplikáciami a hodinkami z prostredia NASA. Každý kilometer pípajú prístroje a hlas motivátora vás ubezpečuje, že ste úžasný.  Banány a sušienky sa spojili so svetom gélov, energetických tyčiniek a soľných tabletiek. Po dobehu sa všetko zdieľa, lajkuje a top frázou internetu sa stáva „dal(-a) som.“  Cvak.

Pribúdajú tréneri a výživoví poradcovia, mnohí zo sféry šarlatánstva. Web a časopisy sú zahltené tréningovými plánmi, ktoré si vzájomne odporujú. Marketing vám v 600-eurovej krajine ponúka 160-eurové botasky, ktoré vám vrátia aj energiu, ktorú v sebe nemáte. Každá sezóna chrlí nové kolekcie obuvi a oblečenia.  Preteky vznikajú ako huby po daždi. Z mnohých si za mastné štartovné odnášate len hŕbu papierov v podobe zľavových kupónov, ktoré nikdy nevyužijete, a pár reklamných vzoriek výživy. Cvak ...    

Inšpirácia Amstrongom preniká aj do amatérskeho športu. Skracovanie tratí, vynechávanie kontrol v štafetách, zatváranie spolubežcov v mestských zákrutách,  beh mužov na štartovné čísla žien, „omladzovanie sa“ v kategóriách v prípade lukratívnejších bonusov ... Cvak.

A boom neustáva ... extrémna „ Beskydská sedmička“ vypredaná  za 14 minút, štafeta „Vltava run“ dokonca za 45 sekúnd.

Zastavenie XIII.

Slovensko. Svet sa zmenil. Šport tiež. Za ostatných tridsať rokov vznikli mnohé atraktívne športy, ktoré lákajú mladých ľudí, počas bežného májového víkendu absolvuje verejné bežecké preteky viac športovcov, než je počet divákov na štadiónoch Fortuna ligy, športoví lobisti a ich definícia „prioritných športov“ však  túto zmenu odmietajú registrovať. Cvak. 

Po Slovensku sa masívne investuje do rekonštrukcií  futbalových štadiónov pre dvesto divákov a v mene národa sa stavia nový národný štadión.  Šport pre všetkých  má podobu rozpadajúcich sa mestských plavárni, minima verejných tartanových atletických dráh v kontraste so zarastenými a rozbitými škvárovými a antukovými oválmi, a to všetko v atmosfére akustického smogu SNS na tému zavedenia brannej výchovy na školách.  V ČR - s ktorou máme spoločne dejiny - medzitým vzniká koncept Mattoni Free Run – 5 km tréningové trasy rozosiate po celej krajine a bežecké komunity zastrešené trénerom, to všetko s aktívnym a nepredstieraným záujmom zo strany Českého atletického zväzu. Cvak.

Zlatý seriál RunCzech vládne svetu, bežecké seriály ako Run tour, Běhej lesy, Winter run, Night run, Kilpi Trail Running Cup, Ski tour ... ponúkajú nový koncept rodinného behania. Šatne, úschovňa batožín a bicyklov, „úschovňa detí“, preteky pre všetky kategórie, zaujímavé trasy, celodenný program  ... nový spôsob trávenia voľného času, dovoleniek a spoznávania Českej republiky prostredníctvom predĺžených víkendov. Ťažia z toho všetci – hotely a penzióny, reštaurácie, okolité hrady a zámky ... Destinačný slogan ČR:  „Česko – krajina príbehov,“  naplnený do bodky.       

Iba v SR nikto nehľadá koncept „športu pre všetkých.“

**********

Státisíce obéznych a civilizačne vážne chorých ľudí – vo svete kreatívnych výhovoriek a žitia životov niekoho iného prostredníctvom  telenoviel a reality šou – pozerajú na profesionálne športujúcu elitu. A ministerstvo školstva – hľadajúc odpovede na nešportujúcu mládež  – odmieta vidieť tento marazmus v širších spoločenských súvislostiach.

Šport nemá byť cieľom, ale len prostriedkom. Má byť súčasťou života  a na ceste životom -  v hľadaní súladu a vyváženosti fyzickej a duchovnej stránky človeka.  Má byť jedinečnou a autentickou cestou každého z nás. Nie je to o výsledkoch, tabuľkách, bodoch, časoch, metroch ...  je to o ceste. O tom je kalokagatia. Iba táto má potenciál vyprodukovať zástup majstrov sveta či olympijských víťazov. A na to sme tu dokonale zabudli. 

 

   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Stovkám ľudí nedali výplaty, konatelia agentúry sú vo väzbe

Stovkám ľudí - Srbom, Ukrajincom aj Slovákom z okolia Trnavy – nevyplatili zárobok.

Dobré ráno

Dobré ráno: Fico sa chce vrátiť, preto útočí na médiá

Predseda Smeru chce opäť sprísniť tlačový zákon.

Komentár Zuzany Kepplovej

Marrákeš nekončí, Marrákeš trvá

Na nevyplatených Srboch by nám malo záležať.


Už ste čítali?