Keď dohoria sviečky ...

Autor: Rudolf Pado | 28.2.2018 o 6:09 | Karma článku: 6,00 | Prečítané:  1221x

Keď dohoria sviečky a spustnú námestia, keď titulky novín vyblednú, keď každodenná všednosť pohltí naše životy ... , nastane čas hľadať odvahu – tu a teraz, v sebe. 

„Človek sa musí brániť proti zlu, na ktoré stačí,“ povedal Ján Palach v nemocnici, keď vysvetľoval svoj protest proti okupácii Československa sovietskymi vojskami. A potom zomrel ...  Vraj zbytočne.

Novinár Ján Kuciak sa rozhodol pre konfuciovskú cestu zapaľovania sviečok v tme a hrabania sa v žeravých uhlíkoch faktov. A zabili ho ... Mnohí sú ochotní podpísať, že si za to môže sám.

Dva osudy oddelené priepasťou času. Príbehy ľudí, ktorí  už v mladom veku vzácne pochopili, že život – ten prazvláštny časový úsek medzi narodením a smrťou –  nikdy nenaplní  mešec ligotavých mincí, svetská sláva či nadbytok hedonistických zážitkov. 

Ak je smrť len bránou v čase a Boh kdesi na nebesiach vystavuje každému z nás vysvedčenie, tak sa nebude pýtať na počet áut v garáži, stav bankového konta či luxus príbytku svetského života.  Jeho vševidiace oko bude skenovať naše človečenstvo – koľko míľ sme strávili na tŕnistej ceste, koľko osobných zápasov sme zviedli v mene univerzálneho – čas a priestor – prekračujúceho Dobra. Nebude to o minciach vhodených do pokladničiek kostolov, o kupovaní si odpustenia, ale o životoch obetovaných v prospech Pravdy.

Každý čin – tu a teraz  –  je ako modlitba. Žiadny z nich sa nestráca v obrovskom a stále sa rozpínajúcom Vesmíre.  Sme synovia a dcéry ľudí, ktorí to nikdy nevzdali.  Bojovali sme v Thermopylskej  úžine rovnako ako v rozvalinách Stalingradu, čelili morových epidémiám či prírodným katastrofám, boli sme mučení v komunistických lágroch a vyhladzovaní v nacistických koncentrákoch  ...  Zabíjali  naše telá, ale nikdy nezabili pravdu a odkaz, že zmyslom života je život sám. Prežili sme a v mnohých z nás -  tá schopnosť  bojovať a prežiť - ostala.  Drieme a čaká - ako rytieri v masívne  Sitna - na naše osobné prebudenie.  

Keď dohoria sviečky a spustnú námestia, keď titulky novín vyblednú, keď každodenná všednosť pohltí naše životy ... , nastane čas hľadať odvahu – tu a teraz, v sebe.  

Nezamykať sa za dvere domov, nestrácať kľúče od vlastného svedomia -  lebo história učí, že ak po vás majú prísť, tak napokon aj prídu-, ale zveľaďovať odkaz nielen Jana Palacha a Jana Kuciaka, na akomkoľvek drobnom mieste tejto krajiny, prinášaním svedectiev  o podvodoch, korupcii, klientelizme ... , bez ohľadu na ich veľkosť a aktuálny spoločenský dopad.

Tak ako zrnka piesku – maličké to objekty hmoty – dokážu zadrieť  aj veľké ložisko, tak prehliadanie drobného Zla čineného susedom, starostom, poslancom, docentom ... vedie k postupnému rozpadu spoločenského súkolia.   

Žijeme tu a teraz, tak bojujme tu a teraz. Majme krídla Bielych vrán ...

 

Kříž svůj neseme, pouť je dlouhá
dojdeme, když nám touha
ukáže směr a cíííl

V dlouhém proudu, času se léčí rány
u jedné stejné brány,
sejdem se za pár chvil

Co zbývá, zvednout se když dojdou síly 
děkovat za každou chvíli 
kdy můžem zpívat a hrááát

Vylétnout výš až nad mraky bílé
a nebát se víc, osudné chvíle 
a chránit jak dar 
to vše to co v sobě mááám 
kráčet dál vzdor nástrahááám 

Půjdem, cestami zbrázděnými, 
stopami za sny svými za obzor vzdáléným

V dlouhém proudu času se voný přání
u jedné stejné brány
dojdeme smíření
Co zbývá zvednout se když dojdou síly
děkovat za každou chvíli
kdy můžem zpívat a hrááát

vylétnout výš až nad mraky bílé
a nebát se víc osudné chvíle
a chránit jak dar
to vše to co v sobě mááám
kráčet dál vzdor nástraháááám

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Bol utiahnutý, na pódiách trpel. Avicii nebol stvorený pre slávu

Po spolupráci s Madonnou mal dojem, že ju sklamal.


Už ste čítali?