Lopata v ruke a manuálna práca oslobodzujú myseľ a vytvárajú priestor myšlienkam. A tak som uprostred borovíc, javorov, brestov ... rozmýšľal nad tým, čo vedie politika s najvyššou občianskou dôverou, uprostred spoločenskej krízy hodnôt a v krajine akcesorického výskytu skutočných osobností k opusteniu ringu? Najmä ak - po celé tie roky - z prezidentského paláca vyzýva občanov k odvahe, občianskej statočnosti, k účasti na zápase za lepšie Slovensko.
Zostarol som a stojím na prahu päťdesiatky. Roky v kalendári sa premenili na vysadené háje, remízky a parky, na bezpočet podnetov riešiacich protiprávne konanie firiem a občanov, na odstránené nelegálne skládky a čistejšie potoky, na stovky zorganizovaných brigád a tisíce dobrovoľníkov, ktorých tváre mi z hlavy vymazáva čas, na príval prednášok na školách ... A niekde uprostred toho všetkého mi z malého okatého batôžka vyrástla dospelá slečna. Aj ja som si, pán prezident, kládol dvadsať rokov otázku o tom, čo som vlastnej rodine dal či vzal, či to všetko stálo za to a či je vôbec účelné venovať svoj život anonymnej mase aj tak nevďačných a často neuveriteľne hlúpych či povrchných občanov. Aj dnešný môj deň je odpoveďou na túto otázku.
Vraj ste daňový podvodník vykrikujú po Vás skutoční zlodeji a Vy – pán prezident – na ich všeobecnú radosť nám kývate na rozlúčku s pátosom akéhosi budúceho prekvapenia. Obklopený poradcami, ansáblom úradníkov prezidentskej kancelárie, hovorcom - ľudským, finančným a mediálnym kapitálom pre odvrátenie akéhokoľvek útoku, ste nikdy nežili v pozícii bezvýznamného mravca. Do telefónneho slúchadla Vám nebľačia nepríčetní a vyhrážajúci sa starostovia, nečelíte dvadsať rokov nekončiacim obštrukciám zo strany úradov, nie ste povinný zniesť neuveriteľnú tuposť niektorých príslušníkov orgánov (ne)činných v trestnom konaní v postavení Hviezdy smrti ... a len škrípať zubami a ísť ďalej.
„Sú ľudia, ktorí celý život ťahajú káričku a je mnoho takých, ktorí sa len vezú,“ povedal – pán prezident – kapitán Acháb v Bielej veľrybe. Je to dané – Gaussovou krivkou, vzdelaním, schopnosťami ..., že iba malá časť ľudí – a to nielen na Slovensku – má potenciál spoluvytvárať spoločenský vývoj od úrovne lokálnej až po úroveň národnú. Ostatní ľudia sú len pasívnymi konzumentmi výsledkov tohto vývoja zamieňajúc si záujem o veci verejné s jednorazovou účasťou na voľbách resp. neškodnými obeťami dejín. V živote však ide o viac než len o prežitie.
Niekde uprostred sadenia stromov v kombinácii s terénnym monitoringom sa okolo mňa obtrela správa o tom, pán prezident, že už nechcete byť hlavou štátu. A na orosené čelo mi vyskočila ďalšia vráska a otázka: „Prečo?“
Učili ma, že ulica sa bráni do posledného vystreleného náboja, že Zlu sa neustupuje, že život – ten časový úsek medzi úsvitom a západom je potrebné niečím naplniť, že vždy treba vstať z rozbitých kolien, zvestovať „mohlo byť aj horšie“ a kráčať ďalej, lebo tak robili všetci – mučení, znevažovaní, popravení ... - vďaka ktorým sme dnes tu hoc sme prehrali mnohé civilizačné a duchovné bitky.
Váš odkaz, pán prezident, aj keď starostlivo zabalený a s tajomnou pridanou hodnotou, ktorú vraj odhalí až čas, je zvestovaním o tom, že vždy, keď pôjde do tuhého, treba to zabaliť a uprednostniť osobný záujem a pohodlie pred akoukoľvek obetou v prospech nadčasových ideálov. A tento odkaz je – najmä pre angažovaných občanov – súčasných či budúcich, bez patričného spoločenského postavenia, finančného a mediálneho zázemia, zničujúci.