Keď ŠTBáci kladú vence ...

Autor: Rudolf Pado | 21.8.2018 o 13:19 | (upravené 21.8.2018 o 14:02) Karma článku: 10,26 | Prečítané:  3838x

Mohutný piskot davu na Vinohradskej ulici v Prahe. To agent Bureš kladie veniec k budove Českého  rozhlasu. Je to ako napľuť na pamätník slušnosti a odvahy.   

To sme dopadli.

Komunisti v českej vláde a roztrúsení vo všetkých slovenských vládnych stranách. Ich lídri – ktorých archetypálni predchodcovia s obľubou diskutovali prostredníctvom obuškov, vodných diel, cez hlavne samopalov a tankov – nám dnes ponúkajú rétorické cvičenia na tému slobody slova a demokracie.     

V uliciach miest a obcí sa dodnes stretávajú pohrobkovia ŠTBákov, príslušníkov Ľudových milícií, Hlinkových gárd, farizejov, kolaborantov a oportunistov s politickými väzňami, členmi odboja a partizánskych skupín. Tí prví sú dnes v mnohých prípadoch  váženými podnikateľmi s väzbami na daňové raje – veď strategické informácie a súdružské osobné vzťahy sa po roku 1989 len tak nerozplynuli, miestnymi politickými bossmi, kým ich obete živoria s tristo eurových dôchodkov. 

V nejednej domácností ešte bezstarostne chlípe polievku vetchý starec pred desaťročiami strieľajúci ľudí na štátnej hranici, mučiaci nevinných v smradľavých celách či s nenávisťou v očiach strážiaci obete vykonštruovaných procesov v československých gulagoch. A niekto tomuto ľudskému hnoju, tyranovi,  ktorého nechala spoločnosť beztrestne dožiť a tragikomický to nazvala čiarou za minulosťou, stále hovorí otec či dedo.   

Po úradoch a inštitúciách vysedávajú pritakávajúce pásomnice budujúc kariéru cez rektálne otvory  vlastných – mocou dosadených  –  šéfov. „Aj tak nič nezmením, prikázali nám to, taká je doba  ...,“  sú verbálne barle ľudí  žijúcich len pre seba, pre vlastný prospech a individuálne prežitie.   

Generácia konzumu nevie nič o roku 1968, rovnako ako nič netuší o rokoch 1948 či 1938. „Neviem, nepočul som, nezaujímam sa, také veci neriešim ...,“ rezonuje z povrchného sveta facebooku, twitteru, instagramu ... , v cvale  uponáhľaných životov.  To, že dejiny sa lámu v okamihu, že dnes si tu a zajtra ležíš s vytlčenými zubami na studenej podlahe vyšetrovacej kobky,  väčšine nevysvetlíš.   

Povrchnosť, ľahostajnosť, vnútorná rezignácia, plytkosť záujmu o veci verejné zúžená na občasnú účasť vo voľbách, minimum občianskych zručností ... Koľkokrát sme to už žili?  

1938, 1948, 1968 ...

Politická nerozhodnosť a nedostatok štátnickej odvahy. Zbabelá armáda. Masy kolaborantov a oportunistov. Historické strety odvahy a zbabelosti. Statočnosť ako akcesorický výskyt diamantov v hlušine davu. To sme my.

Ak ŠTBáci môžu v roku 2018 klásť vence a plamenne rečniť o slobode a demokracii, komunisti a kryptokumunisti môžu ovládať štáty, tak je viac než zrejme, že sme uviazli v hlbokom červenom piesku a nič sa nenaučili.    

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Po exministroch SNS odsúdených za nástenkový tender pátra polícia

Trest jedenásť rokov a deväť rokov dostali bývalí politici za kauzu nástenka.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Smer má páku na Lajčáka

Súmračnej radíme krotiť optimizmus.


Už ste čítali?