To sme dopadli.
Komunisti v českej vláde a roztrúsení vo všetkých slovenských vládnych stranách. Ich lídri – ktorých archetypálni predchodcovia s obľubou diskutovali prostredníctvom obuškov, vodných diel, cez hlavne samopalov a tankov – nám dnes ponúkajú rétorické cvičenia na tému slobody slova a demokracie.
V uliciach miest a obcí sa dodnes stretávajú pohrobkovia ŠTBákov, príslušníkov Ľudových milícií, Hlinkových gárd, farizejov, kolaborantov a oportunistov s politickými väzňami, členmi odboja a partizánskych skupín. Tí prví sú dnes v mnohých prípadoch váženými podnikateľmi s väzbami na daňové raje – veď strategické informácie a súdružské osobné vzťahy sa po roku 1989 len tak nerozplynuli, miestnymi politickými bossmi, kým ich obete živoria s tristo eurových dôchodkov.
V nejednej domácností ešte bezstarostne chlípe polievku vetchý starec pred desaťročiami strieľajúci ľudí na štátnej hranici, mučiaci nevinných v smradľavých celách či s nenávisťou v očiach strážiaci obete vykonštruovaných procesov v československých gulagoch. A niekto tomuto ľudskému hnoju, tyranovi, ktorého nechala spoločnosť beztrestne dožiť a tragikomický to nazvala čiarou za minulosťou, stále hovorí otec či dedo.
Po úradoch a inštitúciách vysedávajú pritakávajúce pásomnice budujúc kariéru cez rektálne otvory vlastných – mocou dosadených – šéfov. „Aj tak nič nezmením, prikázali nám to, taká je doba ...,“ sú verbálne barle ľudí žijúcich len pre seba, pre vlastný prospech a individuálne prežitie.
Generácia konzumu nevie nič o roku 1968, rovnako ako nič netuší o rokoch 1948 či 1938. „Neviem, nepočul som, nezaujímam sa, také veci neriešim ...,“ rezonuje z povrchného sveta facebooku, twitteru, instagramu ... , v cvale uponáhľaných životov. To, že dejiny sa lámu v okamihu, že dnes si tu a zajtra ležíš s vytlčenými zubami na studenej podlahe vyšetrovacej kobky, väčšine nevysvetlíš.
Povrchnosť, ľahostajnosť, vnútorná rezignácia, plytkosť záujmu o veci verejné zúžená na občasnú účasť vo voľbách, minimum občianskych zručností ... Koľkokrát sme to už žili?
Politická nerozhodnosť a nedostatok štátnickej odvahy. Zbabelá armáda. Masy kolaborantov a oportunistov. Historické strety odvahy a zbabelosti. Statočnosť ako akcesorický výskyt diamantov v hlušine davu. To sme my.
Ak ŠTBáci môžu v roku 2018 klásť vence a plamenne rečniť o slobode a demokracii, komunisti a kryptokumunisti môžu ovládať štáty, tak je viac než zrejme, že sme uviazli v hlbokom červenom piesku a nič sa nenaučili.