reklama

Anonymita v Krajine strachu

Už za socializmu bolo každé vecné neanonymné podanie udavačstvom smerujúcim k spochybňovaniu úspechov pracujúceho ľudu a ohrozujúcim životné postavenie oznamovateľa. A byť občanmi ľudí nikto nenaučil, ani za skoro tridsať rokov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Popri hospodárení Jednotného roľníckeho družstva každý v dedine dochoval prasiatko či dva, kŕdeľ kureniec a aj zopár kačíc. Zo stavieb mizli tehly, foršne, klince, kelne ... , za pár rokov sa takto dal spichnúť rodinný dom. Cez pivovarské a liehovarnícke brány – priamo pred očami príslušníkov Ľudových milícií – odchádzali hektolitre piva či borovičky. Veď aj orgán rád vypije. „Kto nekradne, okráda svoju rodinu,“ bolo ústredné heslo ľudu, napriek päťročniciam a blábolom SZMáckych a komunistickým zletov. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Za oknami domov pustla krajina. Nadbytočné pesticídy sa po vlečkách sypali do závrtov Slovenského krasu, údolia a terénne depresie sa zapĺňali komunálnym odpadom, popolčekom elektrárni či kalmi zo spracovania rúd. Údoliami tiekli toxické rieky a v Zemplínskej Šírave sedimentovali polychlorované bifenily, ktoré sú tam dodnes. A nikto nič nevidel. 

Školy učili Morálny kódex budovateľa socializmu, namiesto občianskych a ľudských práv, petičného práva, práva na informácie ... . Dnes opäť len kĺžu – odovzdane a ustráchane – po povrchu, slúžiac novej MociIdeológií. Z ich moderných - eurofondových - brán nevychádza občan – napriek prebujnenému množstvu výchov – vztýčený, hrdý, kontrolujúci a pýtajúci sa, ale poslušný a zhrbený vazal, daňový poplatník, mýliaci si permanentnú občiansku angažovanosť s občasnou účasťou vo voľbách. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Médiá sa topili v povrchnosti – prikázanej stranou, dnes sú mnohé definitívne utopené – a to dobrovoľne trhovo – v zmeske nekriticky preberaných tlačových správ, bulváru a inzercie. Československá televízia vysielala SOS z hôr lesov a lúk a predstieral sa tým záujem o životné prostredie, cez Mladý svět – paradoxne médium SZM – sa pretláčali na denné svetlo aj kritické články, rozvíjalo sa hnutie Stromu životaBrontosaura ... Tu niekde sa zrodil vtedy prakticky osamotený investigatívny novinár zaoberajúci sa problematikou životného prostredia – Josef Velek. Paradoxne, v čase slobody, je téma životného prostredia zaujímavá len v podobe redakčne povrchných článkov, ktorých dejovosť sa ďalej nerozvíja, televízna relácia Eko ďalej zanikla nakoľko ju nikto o 23.15 hod. nechcel sledovať a printový priestor pokrýva rezortná hlasná trúba - Enviromagazín s nulovým výskytom kritických a investigatívnych materiálov. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ľahostajnosť vtedy kráčala ulicou a v rodinách zaznievalo: „hlavne nič nerieš ... takto nesmieš rozprávať, ešte ťa niekto bude počuť ... prečo práve teba to trápi, keď všetkým je to jedno ... čo tým zmeníš, iba si narobíš problémy ...“ Čo sa zmenilo? Dnes mnohých nielenže nezaujímajú voľby, nezaujíma ich nič. Kĺžu po povrchu diania v práci, v škole, ktorú navštevujú ich vlastné detí, v meste, v ich vlastnom bytovom dome či na ulici ... Výhovorky sú pestré a neustále.

Premnožené výchovy nikoho nevychovali a jediným spoločenským odporom sa stal aktivizmus zahŕňajúci zanedbateľné promile obyvateľov miest a obcí. K ich poštovým či emailovým schránkam smerujú naliehavé volania o pomoc začínajúce vždy vetami: „... nepredstavím sa vám ... dúfam, že neprezradíte moju identitu ... žiadam zachovať anonymitu ... „ a pokračujúce lokálnymi príbehmi zneužívania moci, obohacovania sa či poškodzovania životného prostredia. Aktivisti t. j. pár odvážnych má zachrániť Národ pred ním samým, pred jeho zbabelosťou a pohodlnosťou, pred systematickým a systémovým zlyhávaním štátu a morálky alebo Štátu bez morálky. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Anonymita sa stala súčasťou Spoločnosti strachu v ktorej orgány a inštitúcie neriešia merito veci, ale vždy osobu oznamovateľa. Úrady obštruujú, vyšetrovateľ viac vyšetruje oznamovateľa než páchateľa či obsah podania, prokuratúry si dopisujú medzi sebou, prezident fandí slušnosti a odvahe v patetických prejavoch ... Krvácajú však jednotlivci.

Vždy som vystupoval pod vlastným menom a priezviskom v trestných veciach, podnetoch či sťažnostiach – a nebolo ich málo – a klamal by som, ak by som tvrdil, že sa to oplatí. Do telefónu mi bľačia pološialení starostovia – nepoznajúc základné právne predpisy, mýliac si výkon funkcie s poberaním funkčných pôžitkov, mentálne ukotvení v inom storočí: „... čo ste si to dovolil, vy ste nás udal... takéto organizácie nemajú čo existovať ... ja vás dám vymazať z registra ministerstva vnútra ...“ Vyšetrovatelia mi zasielajú šikanózne predvolania na podanie vysvetlenia, kde hodiny papagájujem fakty, ktoré sú obsiahnuté v samotnom podaní. Niektoré úrady napr. odbory starostlivosti o životné prostredie, za ktoré robím ich prácu, na podnety absolútne nereagujú, každý výsledok je potrebné vymáhať prostredníctvom žiadosti o informácie.

Spoločnosť ako Šípková Ruženka zaspala, ustrnula ... a neplánuje sa prebudiť.

Myslím si preto, že náš ekonomický blahobyt o námorné míle predbehol našu väčšinovú schopnosť byť občanmi. A pokiaľ sa to nenaučíme – a či vôbec niekedy – tak anonymné podania, ktorých zrušenie sa pripravuje v Trestnom poriadku, je pre mnohých jedincov Spoločnosti strachu jedinou možnosťou výkriku do Tmy, plniacu aj psychohygienické poslanie. Aj keď od krajiny Kríža, by som očakával nastavovanie oboch líc. Principiálne a každý deň. 

Rudolf Pado

Rudolf Pado

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  1 462
  •  | 
  • Páči sa:  1 533x

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu