Anonymita v Krajine strachu

Autor: Rudolf Pado | 31.8.2018 o 6:04 | Karma článku: 3,64 | Prečítané:  825x

Už za socializmu bolo každé vecné neanonymné podanie udavačstvom smerujúcim k spochybňovaniu úspechov pracujúceho ľudu a ohrozujúcim životné postavenie oznamovateľa. A byť občanmi ľudí nikto nenaučil, ani za skoro tridsať rokov.   

Popri hospodárení Jednotného roľníckeho družstva každý v dedine dochoval prasiatko či dva, kŕdeľ kureniec a aj zopár kačíc. Zo stavieb mizli tehly, foršne, klince, kelne ... , za pár rokov sa takto dal spichnúť  rodinný dom. Cez pivovarské a liehovarnícke brány – priamo pred očami príslušníkov Ľudových milícií  – odchádzali hektolitre piva či borovičky. Veď aj orgán rád vypije. „Kto nekradne, okráda svoju rodinu,“  bolo ústredné  heslo ľudu, napriek päťročniciam a blábolom SZMáckych a komunistickým zletov.  

Za oknami domov pustla krajina. Nadbytočné pesticídy sa po vlečkách sypali do závrtov Slovenského krasu, údolia a terénne depresie sa zapĺňali  komunálnym odpadom, popolčekom elektrárni či kalmi zo spracovania rúd. Údoliami tiekli toxické rieky a v Zemplínskej Šírave sedimentovali polychlorované bifenily, ktoré sú tam dodnes. A nikto nič nevidel. 

Školy učili Morálny kódex budovateľa socializmu, namiesto občianskych a ľudských práv, petičného práva, práva na informácie ... . Dnes opäť len kĺžu – odovzdane a ustráchane  – po povrchu, slúžiac novej MociIdeológií. Z ich moderných -  eurofondových - brán nevychádza občan – napriek prebujnenému množstvu výchov – vztýčený,  hrdý, kontrolujúci a pýtajúci sa, ale poslušný a zhrbený vazal, daňový poplatník,  mýliaci si permanentnú občiansku angažovanosť s občasnou účasťou vo voľbách.   

Médiá sa topili v povrchnosti – prikázanej stranou, dnes sú mnohé definitívne utopené – a to dobrovoľne trhovo  –   v zmeske nekriticky preberaných tlačových správ, bulváru a inzercie. Československá televízia vysielala SOS z hôr lesov a lúk a predstieral sa tým záujem o životné prostredie, cez Mladý svět – paradoxne médium SZM – sa pretláčali na denné svetlo aj kritické články, rozvíjalo sa hnutie Stromu životaBrontosaura ... Tu niekde sa zrodil vtedy prakticky osamotený investigatívny novinár zaoberajúci sa problematikou životného prostredia – Josef Velek. Paradoxne, v čase slobody, je téma životného prostredia zaujímavá len v podobe redakčne povrchných  článkov, ktorých dejovosť sa ďalej nerozvíja, televízna relácia Eko ďalej zanikla nakoľko ju nikto o 23.15 hod. nechcel sledovať a printový priestor pokrýva rezortná hlasná trúba -  Enviromagazín s nulovým výskytom kritických a investigatívnych materiálov.            

Ľahostajnosť vtedy kráčala ulicou a v rodinách zaznievalo: „hlavne nič nerieš ... takto nesmieš rozprávať, ešte  ťa niekto bude počuť ... prečo práve teba to trápi, keď všetkým je to jedno ...  čo  tým zmeníš, iba si narobíš problémy ...“  Čo sa zmenilo? Dnes mnohých nielenže nezaujímajú voľby, nezaujíma ich nič. Kĺžu po povrchu diania v práci, v škole, ktorú navštevujú ich vlastné detí, v meste, v ich vlastnom bytovom dome či na ulici ... Výhovorky sú pestré a neustále.

Premnožené výchovy nikoho nevychovali a jediným spoločenským odporom sa stal aktivizmus zahŕňajúci zanedbateľné promile obyvateľov miest a obcí. K ich poštovým či emailovým schránkam smerujú naliehavé volania o pomoc začínajúce  vždy vetami: „... nepredstavím sa vám ... dúfam, že neprezradíte moju identitu ...  žiadam zachovať anonymitu ... „ a pokračujúce  lokálnymi príbehmi zneužívania moci, obohacovania sa či poškodzovania životného prostredia. Aktivisti t. j. pár odvážnych má zachrániť Národ pred ním samým, pred jeho zbabelosťou a pohodlnosťou, pred systematickým a systémovým zlyhávaním štátu a morálky alebo Štátu bez morálky.       

Anonymita sa stala súčasťou Spoločnosti strachu v ktorej orgány a inštitúcie neriešia merito veci, ale vždy osobu oznamovateľa. Úrady obštruujú, vyšetrovateľ viac vyšetruje oznamovateľa než páchateľa či obsah podania, prokuratúry si dopisujú medzi sebou, prezident fandí slušnosti a odvahe v patetických prejavoch ... Krvácajú však jednotlivci.

Vždy som vystupoval  pod vlastným menom a priezviskom v trestných veciach,  podnetoch či sťažnostiach – a nebolo ich málo  – a klamal by som, ak by som tvrdil,  že sa to oplatí. Do telefónu mi bľačia pološialení starostovia – nepoznajúc základné právne predpisy, mýliac si výkon funkcie s poberaním funkčných pôžitkov, mentálne ukotvení v inom storočí: „... čo ste si to dovolil, vy ste nás udal... takéto organizácie nemajú čo existovať ... ja vás dám vymazať z registra ministerstva vnútra ...“  Vyšetrovatelia mi zasielajú šikanózne predvolania na podanie vysvetlenia,  kde hodiny papagájujem fakty, ktoré sú obsiahnuté v samotnom podaní. Niektoré úrady napr. odbory starostlivosti o životné prostredie, za ktoré robím ich prácu, na podnety absolútne nereagujú, každý výsledok je potrebné vymáhať prostredníctvom žiadosti o informácie.

Spoločnosť ako Šípková Ruženka zaspala, ustrnula ... a neplánuje sa prebudiť.

Myslím si preto, že náš ekonomický blahobyt o námorné míle predbehol našu väčšinovú schopnosť byť občanmi. A pokiaľ sa to nenaučíme – a či vôbec niekedy – tak anonymné podania, ktorých zrušenie sa pripravuje v Trestnom poriadku, je pre mnohých jedincov Spoločnosti strachu jedinou možnosťou výkriku do Tmy, plniacu aj psychohygienické poslanie. Aj keď od krajiny Kríža, by som očakával nastavovanie oboch líc. Principiálne a každý deň.          

 

 

 

        

 

              

 

   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Po exministroch SNS odsúdených za nástenkový tender pátra polícia

Trest jedenásť rokov a deväť rokov dostali bývalí politici za kauzu nástenka.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Smer má páku na Lajčáka

Súmračnej radíme krotiť optimizmus.


Už ste čítali?