Tento otravný príbeh - tak ukážkovo reprezentujúci slovenskú spoločnosť plnú formalizmu a alibizmu - sa začal odvíjať v roku 2012. Ministerstvo životného prostredia SR zahájilo boj s nelegálnymi skládkami odpadov prostredníctvom aplikácie TrashOut.
Nástroj pohodlných občanov – veď stačí len klikať na tlačidlá mobilu – sa zapĺňal hláseniami o nezákonne uloženom odpade. Mimo záujem samospráv či zodpovedných úradov.
Prešlo pár mesiacov a bratislavský úrad životného prostredia – ten, ktorý akosi prehliadol vznikajúcu megaskládku v Podunajských Biskupiciach a momentálne čelia jeho pracovníci podozreniam z korupcie – mi oznámil, že tieto hlásenia nemajú oporu v zákone a zároveň ma vyzval, aby som im prišiel všetkých 269 smetísk ukázať. V obdobnom duchu postupovali aj ďalšie úrady, ktoré majú v náplni práce ochranu životného prostredia.
V roku 2013 rezortné ministerstvo poprelo samo seba a ako partner projektu TrashOut oznámilo svetu a úradom životného prostredia, že hlásenia občanov o nelegálne uloženom odpade môžu ignorovať, nakoľko nemajú oporu v zákone o správnom konaní a zákone o odpadoch. Sladkokyslým ostáva fakt, že na to prišlo ministerstvo až po roku hysterickej propagácie aplikácie.
Pridanou hodnotou alibizmu ochranárskej vrchnosti bolo označenie projektu TrashOut za súkromnú podnikateľskú aktivitu mimo rezortu životného prostredia. Ministerská hydra tým definitívne legalizovala nekonanie štátnej správy životného prostredia.
To však nebránilo ministrovi Petrovi Žigovi v roku 2016, vtedy odborníkovi na životné prostredie, podpísať dva týždne po voľbách do NR SR dotáciu z Environmentálneho fondu pre TrashOut n. f. vo výške 58 000 eur.
Odvtedy márne pátram nielen po „hodnote za peniaze“ v objeme 58 000 eur, ale kladiem si zásadnú otázku: Ako je možné zo štátneho fondu podporiť projekt, ktorý nemá oporu v platnej legislatíve a jeho výstupy t. j. oznámené nelegálne skládky bojkotuje samotný rezort životného prostredia?
Aj takéto oznámenia realizované prostredníctvom TrashOut dokumentujú ako intenzívne sa s touto databázou pracuje zo strany jej prevádzkovateľa
Za 58 000 eur – mimochodom päťročných mzdových nákladov organizácie reálne pracujúcej v teréne a rešpektujúcej zákonne postupy pri ohlasovaní nelegálneho konania občanov a firiem – by sa okrem ľahkého redizajnu internetovej stránky mala očakávať jej dlhodobá každodenná údržba (vyraďovanie duplicitných a recesistických oznámení, ktoré nemajú charakter nezákonne uloženého odpadu), intenzívna osveta vedúca k ozrejmeniu aspoň základných ustanovení zákona o odpadoch, komunikácia s úradmi a anonymnými oznamovateľmi, aktualizácie, atď.
Už teraz majú slovenskí občania možnosť – ak im naozaj záleží na životnom prostredí a nechcú sa na jeho ochranu len „aplikačne“ hrať – oznamovať nezákonne uložený odpad určeným spôsobom (§15 zákona o odpadoch), v prípade obáv napr. aj prostredníctvom mimovládnej organizácie, a nepodieľať sa na „kŕmení“ nič neriešiacej databázy. Aj o tom je totiž príbeh pátrania po 58 000-och eurách.