Kamarátky. Dvadsaťpäť rokov praxe. Spája ich nielen spoločné štúdium na tej istej vysokej škole, ale dokonca ten istý vedný odbor. Z jednej je dnes profesorka – ktorá sa nachádza v časopriestore všade a nikde, pretŕčajúc sa po seminároch, konferenciách, radách, subkomisiách, už roky mimo realitu každodennej výuky a vedeckej práce, striedajúc jednu luxusnú dovolenku za druhou, z druhej sa stal robotník vedy utopený v marazme vyučovania, publikačnej a hodnotiacej činnosti, projektového žobrania o minigranty za ktoré je potrebné vytvoriť á-čkové výstupy, v spleti KEGA, VEGA, APVV ..., posúvajúc sa životom na jednoročných zmluvách, postupne strácajúc zdravie a entuziazmus.
Tá prvá, velebiaca od rána do večera Kríž, bezpostojová svätuškárka, cestou najmenšieho odporu a nalogovaná vždy na správne kone, vo vlastnej mentálnej bubline, vystúpala až na vrchol, pred menovací dekrét prezidenta Slovenskej republiky.
Tá druhá žije v pravde, bez póz a vypočítavosti. Vidí nevidené a počúva vypovedané. Nekalkuluje, ale stojí na strane morálky. A odpoveďou systému je vždy pomsta.
Za múrmi slovenských vysokých škôl, ktoré si nezaslúžia žiadne akademické slobody, ale permanentnú verejnú kontrolu moci a hospodárenia, sa odohrávajú neuveriteľné príbehy šikanovania – bossingu a mobbingu – nepohodlných zamestnancov, a to prostredníctvom zmlúv na dobu určitú a zmanipulovaných konkurzov. Odohrávajú sa tu príbehy sexuálneho obťažovania študentiek a doktorandiek, vyhadzovania študentov na základe osobných sporov, nie vedomostí. Mlčia odbory, študenti, rodičia - lebo aj tak nič nezmeníš.
Senáty vysokých škôl sú paródiou na demokraciu, rektori – chrliaci nezmyselné smernice, často nad rámec zákona – sú úzko previazaní na politické strany, rektoráty sú konglomeráty rodinkárstva a prezamestnanosti, dekani realizujú vlastnú politiku medu a biča, desiatky zbytočných profesorov a docentov viacúväzkovo doja štátny rozpočet, pár univerzít si dokolečka prihráva kľúčové grantové zdroje ...
... a farebné brožúrky Potemkina sa snažia zastaviť exodus talentovaných mladých ľudí do zahraničia, zakryť realitu.
Nič viac nedemaskuje mentálne nastavenie akože elít zo slovenských vysokých škôl ako konštatovanie súkromnej televízie v prípade plánovaných – a momentálne viaznúcich – rekonštrukcii internátov na ktorú premiér Fico sľúbil 50 miliónov eur:„... všetci oslovení rektori sa k téme odmietli vyjadriť.“ Sme presne tam, kde sme boli ráno 18. novembra 1989 – moderne zmýšľajúci študenti verzus pokrok zastrašujúce, vlastné fleky chrániace a na vývoj udalosti čakajúce akademické „elity.“
A občania pochopia realitu až momente, v ktorom spadne posledný internát a na Západ sa poberie posledný nadaný študent.
P.S: Od napísania blogu o „odmeňovaní“ APVV sa na systéme nezmenilo nič ..., namiesto financií pre hodnotiteľa sa stále zasielajú certifikáty.
