Tribeč, vraj trhlina, miznú tu ľudia, od decembra do marca, všetci majú strach a nikto to nevie vysvetliť.
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa strácali ľudia po desiatkach, všetci to vedeli a zároveň mlčali. Podvečerná Dunajská Streda s atmosférou vyľudnených štálov. V plytkých jamách s prestrelenými či tupými údermi rozmliaždenými lebkami, vo vápnovom rúchu, sa z rozkopávaných hrobov dnes škeria biele kone či bývalí spoločníci. Doba dobitých novinárov, únosov ľudí i demokracie.
Verili sme a čakali zmenu ...
Skutok nie je trestným činom, amnéziou opantaní svedkovia, zločinci v politických funkciách, spolok farizejov, klamárov, psychopatov a bývalých členov zločineckej organizácie tlačiacich sa na posty Ústavného súdu a podobná sebranka túžiaca po oslovení prezident. Plagiátor -v priamom prenose - káže o morálke, univerzity nesmelo hryzkajú a ďalej šmelia s titulmi i stimulmi.
V hrobe leží mŕtvy novinár, kým väčšina kĺže po povrchu – dní i dejov. Opäť je tu čierny závoj strachu, spoločnosť sklonených hláv a zamknutých úst. Nepohodlní miznú z pracovísk i lokálnej politiky, zvalcovaní mašinériou diskreditácie a utopení v močiari ľudskej ľahostajnosti. Solidarita zomrela čepeľou osobných záujmov.
Občianska bezmocnosť v kontraste s politickým krytím, bohorovnosť, správa štátu ako zdedené léno, špina rozlievajúca sa mediálnym priestorom, beztrestnosť kradnutia a korupcia ako životný štýl. Diabol sa smeje z funkcií: „Odvolajte ma!“
V temnote kina vládne strach Trhliny, milenci sa tesnejšie tlačia k sebe, občas niekto nekontrolovane vykríkne hrôzou. Tribeč – väčšinou nepoznané pohorie – opantáva podvedomie.
Tu dole tridsať rokov blúdime v kruhu, vraciame sa na tie isté križovatky, politické mŕtvoly opakovane vyliezajú s hrobov. Opäť je počuť približujúcu sa ozvenu okovaných čižiem i štekot policajných psov, v nenápadných televíznych debatách sa zjavujú obrysy nových vodcov ... a málokto kričí zdesením. Žijeme v trhline a zvykli smer si.