Zažil som to v komunálnych voľbách. Sľuby a zdravice vyskakujúce aj z chladničky. „Urobím zabezpečím, zariadim, vybavím ...“ Potom. Až mi dáte hlas!
Politickí Mojžišovia, multifunkční poberatelia finančných a iných plnení z nespočítateľnej množiny postov, od mesta po samosprávny kraj, od futbalového klubu po lokálne vodárne a kanalizácie. Byť profitom všade a prínosom nikde.
I naivní nováčikovia, osamelí bežci a členovia straníckeho gruppetta, s vlastným názorom i postojom starostlivo prebrúseným a prelakovaným stranou. Len nevybočiť z línie. Strana hladí i trestá.
„Urobím zabezpečím, zariadim, vybavím ...“ Potom. Až mi dáte hlas!
Svet s ojedinelými osobnými príbehmi. S absenciou lokálneho občianstva prerastajúceho do politickej angažovanosti.
Svet politických blogov – plných všeobecných fráz a v mnohých prípadoch dosť chabej výpovednej hodnoty – na týždne prehlušujúcich občiansku žurnalistiku.
Svet bez odpočtov, bez urobil som, zabezpečil, zariadil, vybavil , bol som roky angažovaným občanom. A teraz sa s pokorou – ako prirodzené vyústenie môjho životného príbehu – uchádzam o váš hlas.
Zažil som to v komunálnych voľbách. To postvolebné ticho. Víťazí už nepotrebujú občana a porazení opäť upadajú do kómy.
Už aby bolo po voľbách. Poštové schránky sa vyčistia od straníckeho odpadu, z bilboardov zmizne starostlivo vyretušovaný vizuálny smog usmievavých tvári okorenených prvoplánovými sloganmi a na blogSme ostane len stará dobrá partička. V dobrom i zlom, pred voľbami i po nich.